Slovenský vysokoletún

Slovenské holubiarstvo reprezentuje v kategórii výkonných športových holubov. Patrí medzi mladé plemená a ako samostatné sa uznalo v roku 1977 na výstave plemenných chovov v Žiline. Kým dospel vývoj slovenského letúna do tohto štádia, vynaložilo sa veľa šľachtiteľského úsilia.

Už pred 2. svetovou vojnou bol letový šport na východnom Slovensku veľmi populárny. Zvlášť Košický chovatelia dovážali letúny zo zahraničia a ďalej ich zdokonaľovali v lete. Tento proces čiastočne utlmila vojna, po ktorej ostali v košických chovoch len zvyšky plemien budapeštianskeho stredozobého a budapeštianskeho modrého letúna. Aj keď výborne lietali v kŕdli, predsa dochádzalo k úpadku, najmä pre neskoršiu izolovanosť od Budapešti. Menšie úspechy mladších chovateľov s existujúcimi plemenami a kríženie holubov rôznych plemien bez dostatočnej znalosti genetiky.

Je prirodzené, že chovatelia sa orientovali na tvorbu nových plemien. Mimoriadny dôraz kládli na rýchli výškový let, súdržnosť kŕdľa a na vysokú orientačnú schopnosť. Rýchlosť a súdržnosť kŕdľa mala prispieť k ochrane pred útokom pernatých predátorov, orientačná schopnosť súvisela spotrebou cvičiť holuby v každom počasí. Nakoľko budapeštianske modré letúny v šesťdesiatych rokoch degenerovali, začali chovatelia na základe ich zvyškov a jágerského letúna vytvárať nové plemeno, neskoršie uznané ako slovenský letún.

Jágerské letúny vynikali mimoriadnou krásou ale nepodávali také výkony ako budapeštianske modré. Košický chovatelia v snahe zlepšiť letové vlastnosti tieto plemená krížili. Získané potomstvo zdedilo farbu a eleganciu po jágerskom letúnov a letové schopnosti po budapeštianskom modrom. Na ďalšie zlepšenie exteriéru použili viedenské modré letúny. Viac ako 10. rokov trvala selekcia, šľachtenie a prispôsobovanie získaného potomstva novému vkusu i kvalite letových vlastnosti. Cieľavedomý šľachtiteľský program doviedol chovateľov pod vedením A. Kerekeša k tomu, že na plemene stabilizovali morfologické a genetické vlastnosti. Dňa 19.februára 1977 požiadali odbornú holubiarsku komisiu Slovenského zväzu chovateľov o uznanie štandardu nového plemena slovenský letún, ktorý bol schválený a na uvedenej výstave plemeno uznali za samostatné.

V súčasnosti sú slovenské letúny na výbornej úrovni. Spĺňajú požiadavky, aké sa kladú na prvotriedne letúny. Majú veľmi dobrú schopnosť lietať vo veľkých výškach. Aj za nepriaznivého počasia vystúpia do nedohľadných výšok. Svojimi letovými schopnosťami a jednoduchosťou farby i kresby si získali aj chovateľov v zahraničí. Plemeno je uznané len v modrej farbe a čiernopásavej kresbe. Letový štandard ho radí medzi rýchle výškové letúny, od ktorých sa žiada dĺžka letu minimálne 5 hodín, z toho hodina v nedohľadnej výške.

Let kŕdľa nemá presahovať uhol 45 stupňov od miesta vypustenia. Požaduje sa, aby kŕdeľ za priaznivého počasia dosiahol letovú výšku do 10 minút od vypustenia a nedohľadnú výšku

do 20 minút. Za letovú výšku sa považuje taká, kedy sa pri lietajúcich holuboch strácajú pohyby krídel. Šľachtiteľský ciel slovenského letúna sleduje neustále zlepšovanie letového výkonu čo do dĺžky letu, ale najmä nedohľadnej výšky. Chovateľom sa to aj darí. Významný dokument je exteriérový štandard. K jeho korektúram došlo po 10 rokoch od vzniku plemena, a to zásluhou Klubu chovateľov letúnov, ktorý združuje záujemcov všetkých plemien letúnov. Z novelizovaného štandardu vyplýva úloha pre chovateľov – zdokonaliť utváranie hlavy, celkovej elegancie postoja. Ak sa to podarí, je predpoklad, že slovenský letún si získa ďalších priaznivcov i obdivovateľov.

Jozef Hrabal

Štandard slovenského vysokoletúna

Patrí medzi výškové letúny. Ma veľmi jemné tvary, je temperamentný a spĺňa najvyššie požiadavky kladené na kŕdľové letúny. Má schopnosti lietať vo veľkých a nedohľadných výškach aj za nepriaznivého počasia.

Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní:

hlava, postava, postoj

zobák, obočnica, farba operenia

oči a ostatné znaky

Exteriérové znaky:

Hlava: menšia a štíhla so šikmo postaveným čelom, ktoré nevýraznom zlomme prechádza do temena. Temeno hlavy je mierne zaoblené a vo viditeľnom zlomme prechádza do záhlavia. Čelo sa klinovo zužuje a tvorí takmer nerušenú profilovú líniu zo zobákom.

Oči: výrazné, dúhovka perlová

Obočnice: úzke, tmavé

Zobák: stredne dlhý 12 až 14 mm, tenší a mierne sklonený, čiernej farby.

Ústny rozštep smeruje do stredu oka.

Nadnozdrie: malé, jemné, hladké.

Krk: tenší, stredne dlhý, vzpriamene držaný.

Postava: jemná dobré vyvinutým prsným svalstvom, čo súvisí s požiadavkami na vytrvalostný let. Trup sa smerom ku chvostu zvažuje

v uhle 40 až 45 stupňov.

Krídla: primerané dlhé, krídlové letky sa k sebe tesne priliehajú, ležia volne

na chvoste, nekrížia sa.

Chvost: úzky, dobré zatvorený, pozostávajúci z 12 kormidlových pier. Mierna šikmý a pokračuje v línii chrbta.

Nohy: stredné dlhé, neoperené. Pazúriky tmavé vo farbe zobáka

Postoj: elegantný, napätý, s výraznou pohotovosťou.

Operenie: husté, k telu dobré priliehavé a pomerne tvrdé.

Farebné rázy: Vyskytujú sa len modré čiernopásavé.

Kresba: pásavá – na konci krídlových štítov sa tiahnú dva paralelné tmavé čierne pásy, a podobný pás je i pred koncom chvosta.

Výlukové chyby: okrúhla hlava, iné oči ako perlové, zarastené beháky.

Veľké chyby: mohutná postava, biele perie, ružový alebo škvrnitý zobák, ovisnuté krídla zle nasadený zobák, vysoké čelo, hrubý, krátky krk, vodorovný postoj

Malé chyby: bledá obočnica, tmavšia farba, nábeh na tretí pás.

Veľkosť obrúčky: 7

Skúsenosti so slovenským vysoko letúnom

Už veľakrát sa písalo o štandarde slovenského letúna, ale veľmi málo písali chovatelia a ľudia, ktorí mali skúsenosti ako lietajú, ako sa trénujú a ako sa správajú slovenské vysokletúneletúne vo vzduchu v lietaní. Som chovateľom slovenských vysokoletúnov už viac ako 10 rokov a samozrejme aj naháňam svoje holuby. Môj chov pochádza od pr. Vaška a ten ich mal všetky od MVDr. Krajčiho. Keď som dostal prvých osem mladých slovenských vysokoletúnov z prvého hniezda, tak som čosi vedel o naháňaní vysokoletúnov. Som povďačný pr. Vaškovi, ktorý ma pekne usmernil a veľa mi povedal o naháňaní holubov.

Bol to pre mňa prvý zážitok, po niekoľkých rokoch stagnácie holubov vysokoletúnov, ktorých som predtým choval. Zalietal som si mláďatá a bol to pekný pohľad na kŕdlik. 8 kusov holubov stúpalo do výšky až z nich boli bodky. Druhým rokom som mal 4 páre slovenských vysokoletúnov a po dohode s pr. Vaškom som vymenil 6 kusov budapeštianskych papučkových letúnov za 6 kusov slovenských vysokoletúnov. Pri prvom hniezde som odchoval 7 mláďat, pridal som 6 a bol pekný kŕdeľ 13 mláďat. Po zalietaní, mi tieto podávali pekný výkon a začal som pomýšľať na závody, ktoré som uskutočnil oficiálne v roku 1993. Od toho roku súťažím každý rok a pripraviť každý rok holuby na preteky je veľmi obtiažne.

Moje skúsenosti sú nasledovné: Mám od 11 do 13 párov chovných holubov a vždy robím
1. a 2. hniezda, pre ktoré mám zvlášť oddelenia. Mláďatká odstavujem od rodičov vždy keď už vidím, že väčšina mláďat sa kŕmi so starými, ktorým sa už liahne druhé hniezdo. Sledujem veľmi pozorne mladé prvé dni samostatnosti, či už samé žerú a pijú vodu z napájačky. Nie všetky mláďatá rastú spolu takže niektoré sú slabšie vyvinuté a nemajú chuť niekde si vyletieť na stúpačku a posedávajú na zemi. Na privykanie začínam ako prvé s týmito mláďatami. Tri až štyri mladé vyložím do výletovej klietky a pozorujem ako sa správajú. Keď sú kľudné tak ich tam nechávam, kým samé nezletia dolu, aby sa nažrali a napili spolu s ostatnými. Kŕmim vždy na večer, aby boli na druhý deň hladné a aby nemali veľkú chuť lietať. Navečer po takých 3 – 4 dňoch opatrne otvorím výletovú klietku a holuby ‚ ktoré sa nachádzajú vo výletovej klietke nechám v kľude sa prechádzať. Po pol hodine vojdem do holubníka a ktoré holuby sú vo vnútri holubníka nechám ich tam a opatrne zavriem výletovú klietku a dám pár zrniek krmiva na výletovú klietku. Začnem vábiť – pískať na holuby, ktoré ostali vonku. Tie ako začujú pískanie a hrkotanie nádobky s krmivom spozornejú a nakoľko sú hladné hľadajú cestu ku krmivu. Niektoré nájdu rýchlo cestu a skákacími otvormi na výletovej klietke skáču dnu, kde začnú žrať krmivo a aj ostatní sa snažia čím skôr a čím najviac zožrať. Za stáleho pískania počas kŕmenia sledujem či všetci žerú a potom či sa všetci napili. Posadajú si na svoje miesta, ešte ich nechám takú štvrťhodinu, potom všetko krmivo odstránim a kŕmim až na druhý deň večer. Vodu majú stále k dispozícii ako aj grit v zásobníku na grit. Každý druhý – tretí deň zavesím čerstvo natrhané púpavové listy, ktoré predtým opláchnem čistou vodou. Keďže celý týždeň pekné teplé počasie, dávam raz a to doobeda nádobu s vodou, aby sa holuby vykúpali. Nie všetky sú zvedavé na kúpeľ. Netreba ich nútiť. Tak nechám mláďaťa vždy osamote aby ich dospelé nebili, alebo nenaháňali po holubníku. Staré sú vždy zavreté keď sú mladé vonku. Keď trénujem staré, tak ráno. Polietajú si do obeda a keď náhodou sú niektoré vonku – vyvaľujú sa – privolám ich krmivom dnu a púšťam opatrne mláďatá. Takto to robím 14 dní, niektoré mláďatá vyletujú a skúšajú lietať, netreba sa znervózňovať, sami prídu späť. Ak nie ‚ netreba na takého holuba čakať, lebo to už je tak, nie všetky chcú zostať doma. Je to tak dané prírodou, aby nevznikla degenerácia, tak holuby odlietajú ďaleko aj keď som ich niekoľkokrát našiel u priateľa, ktorý dáva poštové, nikdy už nechcel u mňa zostať, ale väčšinou odletel celkom inam. Keď nám ho vrátia po druhý raz, už akurát krúžok z tohto holuba má pre mňa hodnotu. Po 14 dňoch začnem hneď z rána s prvou honbou dám všetky mladé do výletovej klietky, otvorím výlet holuby posadajú na holubník, zoberiem starú handru a vyhodím medzi holuby, všetky vzlietnu.

Po prvý krát holuby lietajú kade tade, niektoré sa združujú do kŕdľa, niektoré lietajú sólovo a aj keď sa snažia do kŕdľa tak to nie je vždy úspech. Niektoré nevydržia lietať a sadnú, netreba ich znova naháňať, ale treba ich nechať sedieť. Niektorí opisujú, že sa dá aj 2 x naháňať za deň, ale ja to nerobím. Vyženiem holuby ráno a potom sedia do večera. Ak ich náhodou niečo vyplaší tak sledujem ako sa správajú, Či sa všetky vrátia. Posedávajú po susedných domoch, no netreba ich plašiť, lebo večer sa sami vrátia domov. Niekedy navečer vypustím najlepšie staré samice ( no nenaháňam ), aby svojimi preletmi privábili mláďatá, ktoré hľadajú domov. Tento rok som odchoval prvé hniezdo 19 kusov. Keď som privykol splašili sa mláďatá a zdvihlo sa 10 kusov, 9 zostalo sedieť. Postupne sadali dolu na strechu, vrátilo sa už len 8 kusov. Na tretí večer som skúšal a vypustil som k 17 mláďatám 10 starých samíc. Od 17 hodiny hladné smutné sa vyvaľovali na holubníku, na voliére. Priletel drozd na plot, zaškriekal, zamával krídlami a o 18.30 hod. sa zdvihlo 16 kusov. 10 starých a 6 mláďat. Vystúpili do bodovej výšky, v ktorej lietali spolu celú hodinu, potom sa postupne odtrhli z kŕdľa 3 mláďatá.

Keď prišli nižšie celý kŕdeľ, zostalo 13 kusov. O 20.30 hod. bolo už pološero a celý kŕdeľ sa dvihol severovýchodne s vetrom na Karpaty, mi zmizli z dohľadu. Na druhý deň som prišiel po obede na holubník a chýbali 3 mladé a 3 staré holubice. Takže začal som naháňať 14 mladých z 19 kusov. Ako som na začiatku opísal všetkých 14 kusov mladých holubov som dal do voliéry, otvoril som a vyhnal po 15 minútach boli v bodovej výške a prelietali skoro 3 hodiny spolu v kŕdli. Keď prišli nižšie zistil som, že ich je len 11. Navečer sa ešte 2 vrátili, neviem odkiaľ, hneď som ich označil, ak mi to ešte raz až 2 x urobia, vyradím ich. Aj z toho vyplýva, že naozaj len najlepšie jedince treba zalietať a nie stoj čo stoj všetky dojedného. Ja to robím rovných 10 rokov, ani raz sami nepodarilo všetkých navyknúť zalietať. Keď tento článok píšem, čakám, že sa mi bude liahnuť druhé hniezdo. Dávam aj viedenské vysokoletúne a teraz začínam privykať 1. hniezdo a po 14 dňoch začnem naháňať druhý kŕdeľ, len o tom v budúcom článku. Je veľmi ťažké, časovo náročné naháňať 4 kŕdle t.j. l.- 2. kŕdle slovenských vysokoletúnov a 1.- 2. kŕdle viedenských vysokoletúnov. Ešte by sa dalo keby bob ideálne počasie celé 4 mesiace, t.j. od mája do augusta každý deň, krásne slnečno bez oblakov, bez vetra a bez dravcov. Len čo sa zamračí a klesne tlak prestanú holuby krásne vysoko lietať, nedajbože, že začne pofukovať vietor je po tréningu. Keď sa po troch – piatich dňoch vyčasí, neviem, s ktorým kŕdľom mám začať skôr a či po 3 hodinách vyhnať ďalšie. Musíme dávať pozor, aby holuby nezleniveli a aj s kŕmením je to veľmi obtiažne. Keď je škaredo dávam holubom len jačmeň a keď je predpoveď počasia priaznivá, dávam zmesku zrnín stále rovnakú a nemením zloženie počas tréningu. Už som veľakrát počul, že ak zmenili krmnú zmes, tak holuby prestali podávať požadovaný výkon. Keď chystám holuby na preteky, týždeň pred pretekami si zamiešam zmesku drobných zrnín podobnú vtáčiemu zobu. Veľmi pozorne sledujem či všetko zožerú a ostatné krmivo večer odstraňujem. Kŕmnu zmes pre chovné páre nechávam rovnakú po celú chovnú sezónu. Ak vysedia druhé hniezdo a z nesú tretiu znášku, vymieňam vajíčka za sadrové a nechávam holuby sedieť, kým ich sami nenechajú, t.j. po 20 dňoch. Potom všetky misky odstránim, hniezdne búdky zatvorím a chovné holuby už len kŕmim čistým jačmeňom, ale len polovičné dávky aby trocha schudli. Po 3 – 4 týždňoch nastáva preperovanie. Vždy asi v polovici júla už zatváram hniezdne búdky a holuby nechám v kľude.

Keď je prvý a druhý kŕdeľ zalietaný, dávam ich spolu do jedného oddelenia a tak mi vznikne jedno voľné oddelenie. Keď sú samci veľmi intenzívny v párení, tak ich premiestňujem do voľného oddelenia. Kŕmnu dávku znížim a kŕmim len jačmeňom. Ten ako viem podporuje výmenu peria. V Rakúskom klube mi povedali starý chovatelia, že holuby treba naháňať len do konca augusta. Aj som počul, už neviem kde, že holuby sa naháňajú, kým neodletia lastovičky. Ja sa držím tak v strede t.j. tak do 15 septembra, aj neskoršie sú pekné dni, niekedy ešte aj v októbri sú pekné dni. Len milí chovatelia, nezabudnite, že aj dravci sú a tie nám narobia z letúnami veľké problémy. Veľa som čítal, že sa za posledné roky veľmi dravce rozmnožili a robia veľké problémy. Aj ja mám s nimi dočinenie už asi 3- 4 roky. Pred 2 rokmi a minulý rok až niekoľkokrát napadol dravec kŕdeľ, rozprášil ho a len raz či dvakrát si zobral holuba. Sú to bolestivé straty, najme keď chovateľ pozoruje kŕdeľ a spred očí mu dravec uchytí holuba. Keď uchytí darebáka, nevadí, ale vždy zoberie dobrého, lebo tie lenivé sedia doma a nelietajú. Jeden príklad z minulého roka: Vyhnal som kŕdeľ na pravidelný tréning na preteky. Bolo to začiatkom augusta. Kŕdeľ stúpal, bolo jasno, len sem tam obláčik Sledoval som kŕdeľ a popri tom som pracoval na záhradke, poškuľoval som ako kŕdeľ lieta.

Keď boli holuby skoro v bodovej výške vidím ako sa jeden holub strmhlavo s vývrtkami rúti dolu za ním druhý až keď prišli celkom nízko nad zem‚ ten druhý zostal vo výške asi 150 – 200 metrov a začal krúžiť a stúpať, zistil som, že je to sokol znova začal stúpať. Moje holuby tiež až z celého kŕdľa, ktorý bol malý ako makové zrnko, letel taký mráčik a holuby zišli popod neho a pomaly lietali aj s mrakom, z toho som usúdil, že aj oni sa kryli proti dravcovi. Vtedy holuby lietali vyše 5 hodín a keď večer som spočítal nechýbal ani jeden. Mal som preveľkú radosť. To by potešilo určite každého chovateľa. Dravce narobia veľa neplechy. V literatúre som sa dočítal, že sokol chytá vo výške 2 – 3 kilometre a to my chovatelia nevidíme. V literatúre sa opisuje, že niekedy holuby stratia hlavu, a že sa nikdy nevrátia. Podľa môjho úsudku treba rozlišovať, či sa stratí celý kŕdeľ, alebo len niektoré kusy. Ako som už spomína sokol napadá holuby vo veľkej výške a my to vábec nemusíme spozorovať. Až večer sa vrátia niektoré kusy, keď sa vrátia, alebo na druhý, či tretí deň. Vo väčšine prípadov napadol kŕdeľ dravec. Keď sa stratí celý kŕdeľ väčšinou je to spôsobené vrchnými prúdmi. Napríklad, keď som prednedávnom trénoval kŕdeľ mladých, po vyhnaní ich vietor odniesol na južnú stranu. Po vystúpení na výšku okolo 500 metrov sa zrazu holuby premiestňovali celkom na severnú stranu. Keď som pozeral hore videl som mraky skoro stáli. Holuby vystúpili na bodovú výšku, lietali krásne celé 2 % hod. nad holubníkom. Keď prišli nižšie to isté platilo ako keď kŕdeľ stúpal. Chovateľ ak vidí mraky, že idú rýchlo, tak by radšej nemal holuby púšťať. Veľmi ťažko je trénovať holuby, ak na jar aj na jeseň je jasné počasie.

Vtedy nevidíme aké vzdušné prúdy sú vo výške a najhoršie je to, keď po 7 – 10 dní bob zlé počasie a príde krásny deň, holuby sú oddýchnuté a potom je to paráda, holuby lietajú prekrásne až sa chovateľ bojí, že všetky stratí. Už len v skratke. V roku 1995 som prvýkrát stratil kŕdeľ 17 mladých. Po závodoch v roku 1996 sa vrátilo z celého kŕdľa mladých 10 kusov a zo starých 15 kusov. Zostalo mi necelých 7 párov chovných. Na jeseň som si doplnil od p. Šušlíka 4 páre a odvtedy nenaháňam staré holuby, len mláďaťa. Podľa mňa staré páry treba nechať aspoň 1 hniezdo odchovať a potom môžeme naháňať aj staré. Záleží len koľko holubov si necháme do ďalšej sezóny. Ja som s mojimi slovenskými letúnmi veľmi spokojný. Sú oveľa kľudnejšie ako viedenské letúny. Lietajú pokojnejšie a oveľa dlhšie. Nevystupujú tak rýchlo hore do 10 – 12 minút sú v bodovej výške, takže mňa veľmi uspokojujú, čo sa týka letovej stránky. Na výstavách vyzerajú akoby som ich pozbieral z ulice, ale pre mňa je potešenie vidieť ich vo vzduchu. Najkrajšie je keď sa z mrziacej výšky všetci vrátia do bodovej a potom sú všetci na holubníku. Taký zážitok prajem každému chovateľovi vysokoletúnov

Autor: Peter Dobrucký