Bratislavský vysoko letún.

História bratislavského vysokoletúna  sa prelína s históriou podobných plemien, chovaných v celej podunajskej nížine. Pravdepodobne začala roku 1887, kedy lodný lekár Binder doniesol z Kalkaty holuby/Prof.Ferianc, Príručka holubiara,1970/, ktoré sa udomácnili vo Viedni. Tam boli zušľachťované v exteriérových znakoch a vzniklo mnoho farebných rázov. Mali vynikajúce letové vlastnosti. Odtiaľ sa šírili pod názvom Viedenské letúny . Čulé obchody medzi mestami im pomohli rozšíriť sa i do Bratislavy a Budapešti. V Maďarsku si všimli ich vynikajúcich letových vlastností na začiatku 19 storočia bratia Poltlovci a začali šľachtiť budapeštianske vysokoletúny. Prof.Ferianc v už spomenutej knihe s odvolaním na iných autorov uvádza, že za základ použili viedenské tmavé bocianiky a prikrížili iné plemená. Treba si povšimnúť, že viedenské a neskôr i budapeštianske vysokoletúny mali beháky neoperené i slabo zarastené. Čo sa dialo s letúnmi chovanými v Bratislave naša literatúra neuvádza, ostatne tej historickej je poskromne. Opieram sa teda o pamäti bratislavského holubiara  MVDr.Pavla Krajčiho, ktoré zverejnil na internetovom chovateľskom portáli Ifauna /moderované fórum, zadaj bratislavský vysokoletún/. Uvádza, že za Rakúsko-Uhorskej monarchie sa hovorilo Bratislave Pressburg a jej časti potom Engerau-Petržalka. V Petržalke sa starali o športové holuby mnohí chovatelia. Alexander Binder, Karol Mellenec, Ján Aipek, Karol Scholcz, Ján Kovár, Imrich Šimon, Ján Stano, Jozef Linter, Karol Withman a ďalší. Pretože v Petržalke žili prevažne Nemci, hovorilo sa holubom Engerau Hochflieger, v hantírke „fliegerky“. Tak, ako išlo Maďarsko pri šľachtení vysokoletúna vlastnou cestou, aj Petržalskí chovatelia začali formovať svoje holuby. Presadili sa tie, ktoré vynikajúco lietali a postupne sa aj v iných znakoch  odčlenili. Mali aerodynamicky tvarovanú hlavu a elegantné, plné postavy. Žiadne iné holuby v podunajské oblasti také línie nemali. Výzorom sa najviac približovali pôvodným tvarom starodávnych sovičiek. Aj farebne sa odlišovali. Základ boli tmavé a svetlé  šimle/od nemeckého schimmel/. Od tmavých sa vyžadoval farebne výrazný, dobre uzavretý veniec krku. Svetlé mali biele perie s málo fŕkaným krkom. Oba rázy sa chovali v čiernom, červenom a žltom prevedení, vždy s pásmi na krídlach. Zriedkavé boli plavé. Tie mali štíty krídel s červeným, žltým, niekedy modrastým perím a tiež dva pásy cez krídla. Vyskytovali sa bez i s operenými behákmi. Chov týchto holubov trval do 30 rokov minulého storočia, kedy boli na vrchole. Nasledovala viedenská arbitráž, vojnové roky, sťahovanie obyvateľstva, prázdne petržalské domy a nasťahovanie nového obyvateľstva, ktoré už nemalo záujem o športové holuby. Len niekoľko petržalských starousadlíkov držalo zopár jedincov. Čas plynul, v chovoch ostávalo čoraz menej vysokoletúnov, obyčajne popri inom plemene. Horšie, že nebolo možné o nich písať,/vtedajší režim nepripustil, že by niečo zanedbal/ upadli do zabudnutia až sa z chovov úplne vytratili.

Mladšia história bratislavského vysokoletúna siaha do roku 1979. V Bratislave sa objavilo niekoľko podobných holubov, ktoré boli vystavené v tom roku na výstave v miestnej časti Trnávka. Vystavili ich F.Klubník a M.Veigel s poznámkou v katalógu – novošľachtené plemeno.  V tom čase bol tajomníkom Klubu chovateľov letúnov MVDr.Pavel Krajči, ktorý mal veľký podiel na uznaní  dvoch slovenských plemien vysokoletúnov. Opieral sa najmä o chovy košických chovateľov, ktorí vlastnili vynikajúce letúny. Z týchto chovov sa šírili holuby po celom Slovensku.  Roku 1989 sa červené košické letúny dostali  do chovu Alexandra Kuchára z Trebatíc. Ten s nimi experimentoval a vytvoril tri línie. Jednu cez červeného poštového holuba, druhú cez tiplera a tretiu vytvoril s červenopásavých jedincov, ktoré sa z košických vyštepovali. Tie najlepšie  a veľmi prudko lietali. Výzorom boli skôr do slovenských vysokoletúnov a preto chovateľ uvažoval o uznaní tohto rázu v rámci  slovenských vysokoletúnov. Červenoplavé holuby však boli v drobných znakoch odlišné a nebolo možné uznať ich podľa štandardu slovenských vysokoletúnov. Ale o kvalitách červených plavých holubov sa dozvedalo čoraz viac chovateľov. Začali ich chovať František Porubčanský a dnes už nežijúci Ervín Majerčík s Tepličky nad Váhom, Ján Adamec z Nitrianskeho Rudna, Rasťo Štefek z Veselého pri Piešťanoch, aj bratislavskí chovatelia MVDr.Pavel Krajči a Peter Dobrucký. Na základe dobových fotografií a kresieb, ktoré v čase najväčšej slávy týchto holubov boli občas urobené, niekoľko nadšencov obnovilo myšlienku znova vyšľachtiť bratislavského vysokoletúna, ktorý bol kedysi v Bratislave a blízkom okolí obľúbený pre jeho temperament a vynikajúce letové vlastnosti. Prvým krokom bolo získať fenotypovo podobné holuby, vrátanie farebného prevedenia a vypracovať návrh štandardu.  Peter Dobrucký si vybral fenotypovo podobné červenoplavé pásavé holuby u Alexandra Kuchára., ktorý ich choval v hojnom počte. Ročne od nich odchoval cirka 50 kusov, ktoré všetky trénoval a robil prísnu selekciu. Zo zostávajúcich  holubov každým rokom zostavil viac plemenných párov. Orientoval sa podľa predbežného návrhu štandardu Bratislavského vysokoletúna z pera MVDr.Pavla Krajčiho. Neskôr v záujme dosiahnuť červenopásavé beluše, doniesol z rakúska neštandardné viedenské vysokoletúny , ktoré boli športovo vedené. Zákony schválnosti fungujú všade a tak sa stalo, že najlepšie letúny neodpovedali v tvare hlavy prvopisu návrhu. Peter Dobrucký, ako člen Klubu chovateľov letúnov mal predovšetkým záujem o výkonné holuby. Prísnym výberom selektoval letové vlastnosti, čo so sebou prinášalo upevňovanie aj nežiadúcich exteriérových  znakov ale aj zvýšený podiel príbuzenskej plemenitby. Ten riešil vkrvňováním hlavne v znaku hlavy neštandardných slovenských vysokoletúnov, aby udržal vynikajúce letové výkony. To spôsobilo, že sa niektoré znaky oboch plemien prelínajú. Autor prvopisu návrhu štandardu chcel dosiahnuť štandardné znaky pôvodných holubov, chovaných kedysi hlavne v Petržalke inou cestou. Rozhodol sa zakrížiť do jeho  holubov  talianske sovičky. Iste v dobrej viere, že dosiahne skôr pôvodný výzor, ktorý si pamätal z mladosti. Vystavil ich  na CV v Nitre roku 2010.

                                                                       

  Súčasnému rozšíreniu bratislavských vysokoletúnov  značne napomohli obmedzené kapacitné možnosti  holubníka Petra Dobruckého. Chýr o dobrých letoch kŕdľa bratislavských vysokoletúnov sa šíril a záujemcov pribúdalo. Aj preto, že Peter Dobrucký už 15 rokov sústavne súťaží v Klube chovateľov letúnov s plemenom slovenský vysokoletún a po hlavnom preteku, ako exhibičné vystúpenie nasleduje let bratislavských vysokoletúnov. Okrem chovov opísaným v mladšej histórii pribudli aj ďalšie. Chov Františka Richtarčíka zo Smižian, Ivana Kňazka z Martina, Jozefa Tužinského z Lučenca, Zoltána Bánovského z Levíc, Tibora Betáka z Veľkého Krtíša. Bratislavské vysokoletúny sa začali objavovať aj na  výstavách, najprv miestnych, oblastných a od roku 2000  aj na celoštátnych výstavách, neskôr na výstave výletkov v Košiciach.  Išlo vždy o propagačné vystavenia, obvykle vo voliérach a roku 2010 i  klietkach. Dostalo sa im viac publikačného priestoru. Hlavne v internom diele NAŠE HOLUBY, ktoré napísal roku 2006 MVDr.Pavel Krajči . Na  47 stranách sú návrhy  štandardov slovenských plemien, ktoré údajne zanikli. Medzi nimi i bratislavský vysokoletún. Sú ilustrované perokresbami od Marcela Malíka. Rovnako sa o nich zmieňuje tento autor na internetovom diskusnom chovateľskom portáli Ifaunu, vrátane fotografickej dokumentácie. Fotografie týchto holubov sú niekoľko rokov i na stránkach časopisu Chovateľ, ako súčasť hodnotenia celoštátnych výstav v Nitre či výstav výletkov v Košiciach. Aj to dokazuje, že o plemeno je záujem a rozvíja sa. Z novodobej histórie je zrejmé, že sa niektoré znaky bratislavského a slovenského vysokoletúna prelínajú. Nieje to nič neobvyklé. Takéto poznatky už máme pri uznávaní slovenského a košického letúna roku 1977. Až následné uznanie plemien a prísne hľadisko posudzovateľov napomohlo výraznejšiemu vyprofilovaniu oboch plemien. Ešte čerstvejšiu skúsenosť máme s východoslovenským kotrmeliakom, u ktorého sa niektoré znaky prelínali so znakmi debrecínskych kotrmeliakov. Znova uznanie a posudzovanie dokazuje, že východoslovenský kotrmeliak sa zjednocuje v mnohých znakoch exteriéru. Aj mnohé zahraničné plemená, najmä maďarské, rumunské, poľské a štátov bývalej Juhoslávie majú viacero spoločných znakov a predsa sú minimálne vo vlastných krajinách uznané. Ak teda predkladáme štandard bratislavského vysokoletúna a žiadame o uznanie plemena, kopírujeme situácie v iných krajinách s rozvinutým chovateľstvom športových holubov. Netreba zabúdať ani na túžbu človeka, byť tak trochu patriot a urobiť niečo pre svoju krajinu, ktorá je jeho rodiskom a v ktorej trvalo žije.

Vypracoval Jozef Hrabal, tajomník KCHL.  Marec 2011

Bratislavský vysoko letún uznaný!

Slovensko má nové plemeno! Presnejšie staronové. Pretože jeho história siaha do 30 rokov minulého storočia. Potom sa postupne z chovov vytratilo. Len tu a tam boli  tieto holúbky držané na holubníkoch popri inom plemene. A keďže nemali štandard, neboli ani vystavované. Bolo by zbytočné opisovať, ako sa dostali znova do pozornosti chovateľov. Záujemcovia môžu nazrieť do časopisu CHovateľ 7-8/2011.

Letové vlastnosti týchto holúbkov v dobre vedených chovoch prekonávali naše dve uznané plemena vysokoletúnov a to košického a slovenského vysokoletúna. Na toho druhého sa zväčša aj podobali, pretože dochádzalo k vzájomnému páreniu. V roku 2008 na členskej schôdzi Klubu chovateľov letúnov bol podaný návrh na presadenie červenoplavého farebného rázu v rámci plemena slovenský vysokoletún. Toto však hlasovaním členská schôdza odmietla, ako je uvedené v zápisnici. Čo ďalej! Opakovala sa história, ako v prípade východoslovenského kotrmeliaka. Ten po uznaní orientálneho kotrmeliaka bez operených nôh, stratil plemennú príslušnosť a hrozil zánik týchto skvelých akrobatov. Výbor KCHL bol zaviazaný uznesením, vypracovať stanovisko, čo aj urobil. A keďže sa hlasovaním stotožnil s väčšinou členov, neostávalo len tieto holuby presadzovať pod iným názvom. Pretože hlavný  držiteľ a  šľachtiteľ plemena i člen výboru bol z Bratislavy, navyše tam kedysi takého holuby boli chované, výbor odporučil názov bratislavský vysokoletún/BAV/. Zároveň vyrozumel všetkých chovateľov týchto holubov. Nasledujúci rok členská schôdza toto riešenie hlasovaním potvrdila. Na donesených holuboch bola konzultovaná „kostra“ štandardu novovznikajúceho plemena. Dohodli sme základné plemenné znaky a stanovili znaky odlišné od  našich plemien vysokoletúnov. Pochopiteľne, keď sa holuby dlhodobo pripodobňovali slovenskému vysokoletúnovi, bolo potrebné obrátiť pozornosť v rámci súboru holubov práve na neštandardné jedince. A pri nich opísať odlišné znaky. Prekvapivo sa ukázalo, že takýchto holubov je u viacerých chovateľov dosť, čo značne urýchlilo želaný výber jedincov do chovu. Navyše k pokroku v šľachtení prispela skutočnosť, že ho chovali disciplinovaní chovatelia a vyberali plemenné jedince podľa dohodnutej „kostry“ štandardu, čo na Slovensku žiaľ nebýva pravidlom.

Na výročnej členskej schôdzi v marci 2011 podal Peter Dobrucký návrh na uznanie bratislavského vysokoletúna, ktorý členská schôdza schválila.  Odvtedy som neúnavne podnikal systémové kroky na splnenie uznesenia. Už na celoslovenskom aktíve holubiarov  v Bratislave 16.4.2011 som odovzdal členom holubiarskej komisie 12 stranný komplexný elaborát, vrátanie žiadosti o uznanie plemena. Časť bola zverejnená práve vo vyše uvedenom Chovateli. Bola to náročná práca, hlavne nekonečné konzultácie s chovateľmi okolo konečnej podoby perokresby. Aj na tvar hlavy sme mali rozličné názory, vlastné želania však išli do úzadia. Usilovali sme sa o dohodu, berúc v úvahu najčastejšie sa vyskytujúci tvar hlavy, a radu  priateľa Ing. Miloša Košťana z Košíc, že športový holub má mať ušľachtilo modelovanú hlavu. Vedeli sme, čo nás čaká, pretože Slovensko, ako jedno z mála štátov má smernice pre uznávanie nových plemien/vypracoval Ing.J.Demeter roku 2006/.  Väčšinu podmienok sme mali splnených. Trocha sme podcenili jedinú, vystaviť a nechať posúdiť plemeno minimálne 3 roky pred uznaním na celoštátnej výstave. Vystavené síce boli, i vo väčšom počte, ale len v propagačných voliérach. A tie sa v katalógu neuvádzajú! Ani neposudzujú! Skutočnosť, že tam boli som nakoniec dokladoval článkami z časopisu Chovateľ, nakoľko každý rok robím hodnotenie letúnov.

Samotný priebeh uznávania prebehol v Košiciach na regionálnej výstave 22-23.10.2011, kde nám pomocnú ruku podal predseda holubiarskej komisie Peter Samuelis, najmä výhodným klietkovým. Podľa smernice sme museli dodať štandard, výpis plemenných párov z plemenných kníh, aktuálny zoznam chovateľov a minimálne 30 holubov rovnakého farebného rázu. V zmysle usmernenia Miroslava Nosála bol každý holub posúdený tromi posudzovateľmi/M.Nosál, B.Bocko, P.Kováčik/, pričom žiadny nesmel mať nižšie hodnotenie ako  90 bodov, ani výluku. Po posúdení som požiadal o krátke zhodnotenie predsedu zboru posudzovateľov M.Nosála.

Z 30-ti kusov holubov dodaných na uznanie plemena sme udelili 17x výborný a 13x veľmi dobrý. Kolekcia je ucelená vo farbe, postoji , typológii hláv a nasadení zobáka. Najviac chýb je v nežiadúcich naružovelých obočniciach. Niektoré holuby sú menšej postavy alebo majú dlhé ploché temená. Ak ich porovnám s tu vystavenými slovenskými vysokoletúnmi, je vidieť rozdiel hlavne v nasadení zobáka a tvare hláv. Zhodli sme sa aj  na odlišnosti iných znakov a plemeno sme uznali. Na základe vystavených holubov doplňujem štandard: vo vyraďujúcich vadách –iné, ako perlové oči. Vo veľkých chybách –dlhšie ploché temeno. V malých chybách –naružovelá obočnica. Ináč ostáva štandard v znení, ako bol publikovaný v časopise Chovateľ 7-8/2011.“

Miroslav Nosál tak vošiel do dejín slovenského chovateľstva nielen rokmi vo funkcii predsedu zboru posudzovateľov, ale aj rekordným počtom uznaných plemien, o ktoré sa pričinil. Vidím tu istú paralelu s ďalším slovenským velikánom, menovcom Prof. Štefanom Nosáľom, ktorý dlhé roky úspešne vedie tanečný súbor Lúčnica. Uznanie považujeme za víťazstvo rozumu celej holubiarskej komisie. Nielen dokázala, že sú v nej opravdiví holubiari, ale naplnila aj poslanie, proklamované po zvolení- rozvíjať a podporovať chov holubov. Aj keď nás niektorí členovia komisie poriadne „potrápili“ a museli sme prednášať stále nové a nové argumenty, ktoré chceli vidieť potvrdené praxou.

Uznanie plemena je prestížnou záležitosťou Slovenska, lebo možnosti nových plemien sa čoraz viac zužujú. Je zavŕšením dávnej myšlienky MVDr. Pavla Krajčiho,  praktika Alexandra Kuchára, ktorý ich v chove udržal s pôvodnou predstavou ďalšieho farebného rázu  slovenského vysokoletúna a šľachtiteľa Petra Dobruckého. Práve on tieto holuby šľachtil najmenej 15 rokov, neskôr sa pridali ďalší chovatelia. Nestranným radcom, hlavne v sporných znakoch BAV bol Peter Kubík z Bratislavy. Na uznávacie konanie dodalo bratislavské vysokoletúny päť chovateľov. Peter Dobrucký z Bratislavy, Alexander Kuchár z Trebatíc, Jozef Tužinský z Lučenca, Zoltán Bánoczký z Levíc a Jozef Hrabal z Dolného Kubína.

Za šľachtiteľský cieľ exteriéru naďalej považujem pančušky-jemné operenie behákov u červenopásavého rázu. A argument-v našom priestore podobné plemená  budapeštianský vysokoletún ani viedenský vysokoletún  nemajú červenoplavý ráz. Ak aj, je zriedkavý a bez operenia behákov! Naopak, obe plemená existujú s operenými behákmi, ale vo faktore vencový beloš/šimel/. Ak by sme šľachtením dosiahli pančušky pri bratislavskom vysokoletúnovi, získal by červenopásavý ráz na originalite a hádam aj atraktívnosti. Pre pančušky sa používa symbol Sl/Slipper/. Je čiastočne dominantný, pohlavne neviazaný. Existujú vzorce pre pernaté ozdoby, ale moje skúsenosti sú iné. Pri čiastočne dominantnom znaku, teda párení „holonohého“ jedinca s pančuškatým by malo byť všetko potomstvo F1 generácie s náznakom operenia/prejav znaku uprostred/. V skutočnosti sa vyskytujú v F1 generácií jedince bez operených behákov až po  čiastočne operené v rôznom stupni. Je to spôsobené génovou interakciou medzi vlohovými pármi, čo však pre nás nieje dôležité. Keď potomstvo F1 generácie párime navzájom, získame klasický štiepny pomer genotypu 1:2:1, čo vo  fenotype/prejave znaku/ znamená 25% čistokrvne „holonohých“,50% heterozygotov s náznakom operenia v rôznom stupni, 25% čistokrvných v operení behákov. Takže k opereným behákom vedie pomerne jednoduchá cesta. Stačí aby jeden v páre  mal operené beháky a znak sa  prenáša. Upozorňujem, že takto sa dedia jemne operené beháky, pri huňatých,  papučiach a vyššom stupni operenia nôh je to ináč, vzhľadom k recesívnosti.

Proces uznávania opisujem, aby sa zachoval pre budúce generácie. Máme z klubu skúsenosť, že po strate kroniky/vedome/ prakticky nemožno dohľadať, ako to bolo pri uznávaní košického a slovenského vysokoletúna roku 1977. Sú síce pamätníci, ale ich verzie sa nezhodujú. Bratislavský vysokoletún bol uznaný v čase, keď je populárne všetko rušiť, búrať. Dokazuje, že nie vždy treba takto uvažovať. Rozširuje počet domácich plemien i keď si uvedomujem, že počet chovateľov nieje veľký. Záleží len na nás, ako sa s vycibrením plemenných znakov popasujeme. Jeho chov by sa mohol stať prestížnou záležitosťou chovateľov Bratislavy a okolia. Bol by čiastočnou kompenzáciou za kedysi neuznaného  bratislavského krátkozobého letúna. A na záver želanie pre českých priateľov, ktorý sa obdobne snažia zachrániť hrvoliaka CHebskú straku. Aby mali dostatok trpezlivosti, tvorivých síl a rovnako pozitívne zmýšľajúcu holubiarskú komisiu.

Jozef Hrabal, tajomník KCHL.

 

.

Bratislavský vysoko letún- štandard.

Nemecky: Pressburger Hochflieger

Pôvod: Bratislava a okolie, Slovensko. Historicky existujúce plemeno, ktoré sa uchovalo v dokumentačných písomnostiach a bolo nanovo vyšľachtené za použitia niekoľkých vyhľadaných podobných jedincov a slovenského vysokoletúna. Vyniká predovšetkým letovým výkonom, šľachtiteľský cieľ je jemné operenie behákov/pančušky/.

Plemenné znaky: stredozobý letún,  stredne veľkého tela , zľahka zvažujúcej sa postavy, vitálneho temperamentu so schopnosťou lietať vo veľkých a nedohľadných výškach. Požadovaná dĺžka letu je 4 hodín, z toho 1 hodinu vo veľkej alebo nedohľadnej výške.

Poradie znakov pri posudzovaní: 1.hlava, postava, nasadenie a farba zobáka

  1. obočnice, farba a kvalita operenia
  2. oči, ostatné znaky

Hlava: primerane veľká, mierne pretiahnutá so šikmo postaveným čelom, ktoré v nevýraznom zlome prechádza do nepatrne zaobleného temena. Záhlavie je zaoblené. Čelo sa klinovito zužuje a v spojnici s nasadeným zobákom vytvára menší uhol /zlom/.

Oči: výrazné, perlové .

Obočnice: nie príliš široké, sivé.

Zobák:  tupý, stredne dlhý, nadol smerujúci a v tupom uhle k čelu nasadaný, rohový, zobákový rázštep smeruje tesne pod oko.

Nadnozdrie: malé, hladké, s bielym popraškom.

Krk: stredne dlhý, v hrdle vykrojený, zľahka vzpriamene držaný a k telu sa rozširujúci.

Krídla: v ramenách mierne odstávajúce, primerane dlhé, pevne zložené s letkami na chvoste, nedosahujú koniec chvosta..

Chvost: zložený na šírku dvoch kormidlových pier, dlhší, pokračuje v priamej línii chrbta.

Nohy: stredne vysoké, neoperené, výhľadovo s pančuškami. Pazúriky zhodné s farbou zobáka.

Postava a postoj: mierne predĺžená, telo skôr štíhlejšie s pevne vyvinutým prsným svalstvom/sokolí typ/. Postoj vyšší, mierne napätý z výrazom pohotovosti k vzletu.

Operenie: pevné, hladké, priliehavé.

Farba, kresba, vzorky: Červeno plavé pásavé/dominantná červená/- majú  plavú hlavu, tmavšie červený krk, plavé štíty krídel s dvoma plnofarebne červenými pásmi. Hroty letiek sú svetlo šedé, rovnako chvost so svetlejším priečnym chvostovým pásom. Toto svetlosivé sfarbenie pripomína farbu popola , preto sa dominantne červenej farba hovorí aj červenopopoľavá. Môže mať svetlejší odtieň/homozygot/ alebo namodravejší odtieň /heterozygot/.Rozrieďujúcim faktorom dilute vznikajú aj žlto plavé pásavé holuby.

Červené beluše- historicky originálne sfarbenie bratislavských letúnov – majú  žíhane probelujúce operenie s variabilitou, závislou od genetického založenia. Hetorozygoti sú z množstvom farebných pierok na hlave, krku a tele,  majú farebné pásy cez krídla. Homozygoti majú zosilnený prebelujúci faktor, sú červenopásavé až  biele v závislosti od kombinácie párenia belušov. V červenej pigmentácií majú svetlé letky a chvost/pri černej a hnedej pigmentácií vzniknú bocianiky/. Rozrieďujúcim faktorom dilute vznikajú žlté beluše.

Vyraďujúce chyby: zaoblená alebo hranatá hlava, ťažkopádna postava, iné oči ako perlové.

Veľké chyby: tenký a dlhý zobák, priama línia zobáka a čela, ostré záhlavie, dlhšie ploché temeno, krátky a hrubý krk, krídla držané pod chvostom, nízky postoj, mohutnejšia postava, nekvalitné perie.

Malé chyby: kratšia postava, sfarbenie zobáka a pazúrikov, prerušené pásy cez krídla, náznak tretieho pásu, nedostatky farby a kresby, mierne prekrvené oči, naružovelé obočnice.