Za Františkom Porubčanským.
Narodil sa 10.10. 1939. Patril k zakladateľom klubu chovateľov letúnov v roku 1976. Neraz mi rozprával, ako prebiehali prípravy a schádzali sa u nadšenca letúnov Ing. Jiřího Havlína DrSc. neďaleko Brna v jeho dome. Ten spolu s MVDr. Pavlom Krajčim patril k iniciátorom vzniku klubu a František Porubčanský ho veľmi podporoval. Vysokoletúny totiž choval od roku 1970, takže doteraz cez polstoročie. A keďže nebol ešte klub, súťažil v česko-slovenskej verzií s ďalším nadšencom Alexandrom Jóžom o Liberecký pohár. Z tohto obdobia má aj historické diplomy. Takže vznik klubu uvítal a od samého začiatku súťažil s budapeštianskymi vysokoletúnmi. Pre pracovné povinnosti v Arábii na niekoľko rokov prestal súťažiť, ale po návrate a postavení domu v Tepličke nad Váhom znova choval vysokoletúny. Z tohto obdobia pochádza veľa zážitkov a skúseností, ktoré neraz ozrejmil na VČS klubu. Vždy chcel víťaziť a špičkové holuby zháňal kadejako. Neraz vycestoval do Maďarska a navštívil popredné chovy a do budapeštianskych vysokoletúnov dosť investoval. Ako sám povedal, neraz zbytočne, lebo aj kúpené holuby preveroval a tie sa obyčajne stratili. Dôslednosťou mu bol v tom čase predný chov na Slovensku a prvotriedne letové výsledky. Nie nadarmo prvý tajomník klubu MVDr. Pavol Krajči navštevoval jeho chov a fotil holuby i jeho chovateľské zariadenie. Jeho vysokoletúny a špičkový dvojposchodový holubník boli prezentované na stránkach chovateľských časopisov a knihách. Treba povedať, že holubník neraz prerábal, až dospel k verzií s niekoľkými oddeleniami, ktorá mu slúžila posledných 30 rokov chovu. Vždy sa snažil pripraviť vysokoletúny aspoň na niekoľko pretekov každý rok. Keď už zdravie poľavovalo, znížil stav holubov, ale stále ich naháňal. Osobne som u neho bol častým hosťom viackrát v roku a dá sa povedať, že bol mojim kamarátom, učiteľom a vždy poradil nejaké „finty“ na zlepšení kvality chovu. Istý čas choval aj slovenské vysokoletúny, ale jeho srdce bilo hlavne pre budapeštianske vysokoletúny. O holuboch dokázal rozprávať celé hodiny a to aj na klubových schôdzach, kde prezentoval svoje skúsenosti. Jeho zdravotný stav sa postupom rokov zhoršoval. V roku 2023 sa ešte zúčastnil klubovej schôdze a doniesol ukázať historický drevený gravírovaný tanier, ktorý vyhral na prvých pretekoch vysokoletúnov ešte pred založením klubu, čo znázorňuje fotografia. A hoci som sa pre neho na klubovú schôdzu zastavil aj v marci roka 2024, po tesnom návrate z nemocnice si na účasť netrúfal. Krátko po klubovej VČS rozdal posledné budapeštianske vysokoletúny. I keď chcel, bez nich neostal, lebo mu po čase niektoré doleteli späť. Symbolicky nechával otvorený letáč holubníka, a zvedavo chodil nazerať, čo sa v ňom objavilo. Od mája 2024 kedy sme sa naposledy osobne stretli ma telefonicky pravidelne kontaktoval. A rozprával nielen o holuboch, ale žiaľ aj o zhoršujúcom sa zdravotnom stave. Pri poslednom osobnom stretnutí mi daroval „vrece“ dnes už historických diplomov, staré obrúčky, poháre a množstvo fotografií z jeho úspešného chovu. Sú už dosť zažltlé, ako aj jeho prihláška do klubu roku 1976. Ostáva len veriť, že venovaná sadenica hrozna, ktorá sa prijala, ostane trvalou spomienkou na celoživotného sprievodcu mojim chovateľským životom. A nielen mojim ale mnohých z nás, ktorí sme ho vždy s radosťou videli a jeho pútavé rozprávanie počúvali až do dňa úmrtia 29.9.2024. Odteraz bude príbehy rozprávať nebeským anjelom, po pozemskej rozlúčke dňa 2.10.2024. Nuž Ferko, dlhoročný priateľ mnohých z nás, odpočívaj v pokoji!
Za výbor KCHL a T Jozef Hrabal.
Domovská stránka
