Get Adobe Flash player
Slovenský vysokoletún
Košický vysokoletún
Bratislavský vysokoletún

Nový Slovenský rekord Tipplerov

Starý holuby 19:02

Mladý holuby 15:31

Fórum

Bratislavský vysoko letún.

Vypracoval Jozef Hrabal, tajomník KCHL.                                                  Marec 2011.

 

História bratislavského vysokoletúna  sa prelína s históriou podobných plemien, chovaných v celej podunajskej nížine. Pravdepodobne začala roku 1887, kedy lodný lekár Binder doniesol z Kalkaty holuby/Prof.Ferianc, Príručka holubiara,1970/, ktoré sa udomácnili vo Viedni. Tam boli zušľachťované v exteriérových znakoch a vzniklo mnoho farebných rázov. Mali vynikajúce letové vlastnosti. Odtiaľ sa šírili pod názvom Viedenské letúny . Čulé obchody medzi mestami im pomohli rozšíriť sa i do Bratislavy a Budapešti. V Maďarsku si všimli ich vynikajúcich letových vlastností na začiatku 19 storočia bratia Poltlovci a začali šľachtiť budapeštianske vysokoletúny. Prof.Ferianc v už spomenutej knihe s odvolaním na iných autorov uvádza, že za základ použili viedenské tmavé bocianiky a prikrížili iné plemená. Treba si povšimnúť, že viedenské a neskôr i budapeštianske vysokoletúny mali beháky neoperené i slabo zarastené.

Čo sa dialo s letúnmi chovanými v Bratislave naša literatúra neuvádza, ostatne tej historickej je poskromne. Opieram sa teda o pamäti bratislavského holubiara  MVDr.Pavla Krajčiho, ktoré zverejnil na internetovom chovateľskom portáli Ifauna /moderované fórum, zadaj bratislavský vysokoletún/. Uvádza, že za Rakúsko-Uhorskej monarchie sa hovorilo Bratislave Pressburg a jej časti potom Engerau-Petržalka. V Petržalke sa starali o športové holuby mnohí chovatelia. Alexander Binder, Karol Mellenec, Ján Aipek, Karol Scholcz, Ján Kovár, Imrich Šimon, Ján Stano, Jozef Linter, Karol Withman a ďalší. Pretože v Petržalke žili prevažne Nemci, hovorilo sa holubom Engerau Hochflieger, v hantírke „fliegerky“. Tak, ako išlo Maďarsko pri šľachtení vysokoletúna vlastnou cestou, aj Petržalskí chovatelia začali formovať svoje holuby. Presadili sa tie, ktoré vynikajúco lietali a postupne sa aj v iných znakoch  odčlenili. Mali aerodynamicky tvarovanú hlavu a elegantné, plné postavy. Žiadne iné holuby v podunajské oblasti také línie nemali. Výzorom sa najviac približovali pôvodným tvarom starodávnych sovičiek. Aj farebne sa odlišovali. Základ boli tmavé a svetlé  šimle/od nemeckého schimmel/. Od tmavých sa vyžadoval farebne výrazný, dobre uzavretý veniec krku. Svetlé mali biele perie s málo fŕkaným krkom. Oba rázy sa chovali v čiernom, červenom a žltom prevedení, vždy s pásmi na krídlach. Zriedkavé boli plavé. Tie mali štíty krídel s červeným, žltým, niekedy modrastým perím a tiež dva pásy cez krídla. Vyskytovali sa bez i s operenými behákmi. Chov týchto holubov trval do 30 rokov minulého storočia, kedy boli na vrchole. Nasledovala viedenská arbitráž, vojnové roky, sťahovanie obyvateľstva, prázdne petržalské domy a nasťahovanie nového obyvateľstva, ktoré už nemalo záujem o športové holuby. Len niekoľko petržalských starousadlíkov držalo zopár jedincov. Čas plynul, v chovoch ostávalo čoraz menej vysokoletúnov, obyčajne popri inom plemene. Horšie, že nebolo možné o nich písať,/vtedajší režim nepripustil, že by niečo zanedbal/ upadli do zabudnutia až sa z chovov úplne vytratili.

 

-2-

 

Mladšia história bratislavského vysokoletúna siaha do roku 1979. V Bratislave sa objavilo niekoľko podobných holubov, ktoré boli vystavené v tom roku na výstave v miestnej časti Trnávka. Vystavili ich F.Klubník a M.Veigel s poznámkou v katalógu – novošľachtené plemeno.  V tom čase bol tajomníkom Klubu chovateľov letúnov MVDr.Pavel Krajči, ktorý mal veľký podiel na uznaní  dvoch slovenských plemien vysokoletúnov. Opieral sa najmä o chovy košických chovateľov, ktorí vlastnili vynikajúce letúny. Z týchto chovov sa šírili holuby po celom Slovensku.  Roku 1989 sa červené košické letúny dostali  do chovu Alexandra Kuchára z Trebatíc. Ten s nimi experimentoval a vytvoril tri línie. Jednu cez červeného poštového holuba, druhú cez tiplera a tretiu vytvoril s červenopásavých jedincov, ktoré sa z košických vyštepovali. Tie najlepšie  a veľmi prudko lietali. Výzorom boli skôr do slovenských vysokoletúnov a preto chovateľ uvažoval o uznaní tohto rázu v rámci  slovenských vysokoletúnov. Červenoplavé holuby však boli v drobných znakoch odlišné a nebolo možné uznať ich podľa štandardu slovenských vysokoletúnov. Ale o kvalitách červených plavých holubov sa dozvedalo čoraz viac chovateľov. Začali ich chovať František Porubčanský a dnes už nežijúci Ervín Majerčík s Tepličky nad Váhom, Ján Adamec z Nitrianskeho Rudna, Rasťo Štefek z Veselého pri Piešťanoch, aj bratislavskí chovatelia MVDr.Pavel Krajči a Peter Dobrucký. Na základe dobových fotografií a kresieb, ktoré v čase najväčšej slávy týchto holubov boli občas urobené, niekoľko nadšencov obnovilo myšlienku znova vyšľachtiť bratislavského vysokoletúna, ktorý bol kedysi v Bratislave a blízkom okolí obľúbený pre jeho temperament a vynikajúce letové vlastnosti. Prvým krokom bolo získať fenotypovo podobné holuby, vrátanie farebného prevedenia a vypracovať návrh štandardu.  Peter Dobrucký si vybral fenotypovo podobné červenoplavé pásavé holuby u Alexandra Kuchára., ktorý ich choval v hojnom počte. Ročne od nich odchoval cirka 50 kusov, ktoré všetky trénoval a robil prísnu selekciu. Zo zostávajúcich  holubov každým rokom zostavil viac plemenných párov. Orientoval sa podľa predbežného návrhu štandardu Bratislavského vysokoletúna z pera MVDr.Pavla Krajčiho. Neskôr v záujme dosiahnuť červenopásavé beluše, doniesol z rakúska neštandardné viedenské vysokoletúny , ktoré boli športovo vedené. Zákony schválnosti fungujú všade a tak sa stalo, že najlepšie letúny neodpovedali v tvare hlavy prvopisu návrhu. Peter Dobrucký, ako člen Klubu chovateľov letúnov mal predovšetkým záujem o výkonné holuby. Prísnym výberom selektoval letové vlastnosti, čo so sebou prinášalo upevňovanie aj nežiadúcich exteriérových  znakov ale aj zvýšený podiel príbuzenskej plemenitby. Ten riešil vkrvňováním hlavne v znaku hlavy neštandardných slovenských vysokoletúnov, aby udržal vynikajúce letové výkony. To spôsobilo, že sa niektoré znaky oboch plemien prelínajú. Autor prvopisu návrhu štandardu chcel dosiahnuť štandardné znaky pôvodných holubov, chovaných kedysi hlavne v Petržalke inou cestou. Rozhodol sa zakrížiť do jeho  holubov  talianske sovičky. Iste v dobrej viere, že dosiahne skôr pôvodný výzor, ktorý si pamätal z mladosti. Vystavil ich  na CV v Nitre roku 2010.

 

 

                                                                        -3-

 

  Súčasnému rozšíreniu bratislavských vysokoletúnov  značne napomohli obmedzené kapacitné možnosti  holubníka Petra Dobruckého. Chýr o dobrých letoch kŕdľa bratislavských vysokoletúnov sa šíril a záujemcov pribúdalo. Aj preto, že Peter Dobrucký už 15 rokov sústavne súťaží v Klube chovateľov letúnov s plemenom slovenský vysokoletún a po hlavnom preteku, ako exhibičné vystúpenie nasleduje let bratislavských vysokoletúnov. Okrem chovov opísaným v mladšej histórii pribudli aj ďalšie. Chov Františka Richtarčíka zo Smižian, Ivana Kňazka z Martina, Jozefa Tužinského z Lučenca, Zoltána Bánovského z Levíc, Tibora Betáka z Veľkého Krtíša. Bratislavské vysokoletúny sa začali objavovať aj na  výstavách, najprv miestnych, oblastných a od roku 2000  aj na celoštátnych výstavách, neskôr na výstave výletkov v Košiciach.  Išlo vždy o propagačné vystavenia, obvykle vo voliérach a roku 2010 i  klietkach.

Dostalo sa im viac publikačného priestoru. Hlavne v internom diele NAŠE HOLUBY, ktoré napísal roku 2006 MVDr.Pavel Krajči . Na  47 stranách sú návrhy  štandardov slovenských plemien, ktoré údajne zanikli. Medzi nimi i bratislavský vysokoletún. Sú ilustrované perokresbami od Marcela Malíka. Rovnako sa o nich zmieňuje tento autor na internetovom diskusnom chovateľskom portáli Ifaunu, vrátane fotografickej dokumentácie. Fotografie týchto holubov sú niekoľko rokov i na stránkach časopisu Chovateľ, ako súčasť hodnotenia celoštátnych výstav v Nitre či výstav výletkov v Košiciach. Aj to dokazuje, že o plemeno je záujem a rozvíja sa.

Z novodobej histórie je zrejmé, že sa niektoré znaky bratislavského a slovenského vysokoletúna prelínajú. Nieje to nič neobvyklé. Takéto poznatky už máme pri uznávaní slovenského a košického letúna roku 1977. Až následné uznanie plemien a prísne hľadisko posudzovateľov napomohlo výraznejšiemu vyprofilovaniu oboch plemien. Ešte čerstvejšiu skúsenosť máme s východoslovenským kotrmeliakom, u ktorého sa niektoré znaky prelínali so znakmi debrecínskych kotrmeliakov. Znova uznanie a posudzovanie dokazuje, že východoslovenský kotrmeliak sa zjednocuje v mnohých znakoch exteriéru. Aj mnohé zahraničné plemená, najmä maďarské, rumunské, poľské a štátov bývalej Juhoslávie majú viacero spoločných znakov a predsa sú minimálne vo vlastných krajinách uznané. Ak teda predkladáme štandard bratislavského vysokoletúna a žiadame o uznanie plemena, kopírujeme situácie v iných krajinách s rozvinutým chovateľstvom športových holubov. Netreba zabúdať ani na túžbu človeka, byť tak trochu patriot a urobiť niečo pre svoju krajinu, ktorá je jeho rodiskom a v ktorej trvalo žije.

Domov

Dnes je:

čas na servery:  

meniny oslavuje:

zajtra má meniny:




Hlavná stránka