Get Adobe Flash player
Slovenský vysokoletún
Košický vysokoletún
Bratislavský vysokoletún

Nový Slovenský rekord Tipplerov

Starý holuby 19:02

Mladý holuby 15:31

Fórum

Bratislavský vysoko letún uznaný!

 

Slovensko má nové plemeno! Presnejšie staronové. Pretože jeho história siaha do 30 rokov minulého storočia. Potom sa postupne z chovov vytratilo. Len tu a tam boli  tieto holúbky držané na holubníkoch popri inom plemene. A keďže nemali štandard, neboli ani vystavované. Bolo by zbytočné opisovať, ako sa dostali znova do pozornosti chovateľov. Záujemcovia môžu nazrieť do časopisu CHovateľ 7-8/2011.

Letové vlastnosti týchto holúbkov v dobre vedených chovoch prekonávali naše dve uznané plemena vysokoletúnov a to košického a slovenského vysokoletúna. Na toho druhého sa zväčša aj podobali, pretože dochádzalo k vzájomnému páreniu. V roku 2008 na členskej schôdzi Klubu chovateľov letúnov bol podaný návrh na presadenie červenoplavého farebného rázu v rámci plemena slovenský vysokoletún. Toto však hlasovaním členská schôdza odmietla, ako je uvedené v zápisnici. Čo ďalej! Opakovala sa história, ako v prípade východoslovenského kotrmeliaka. Ten po uznaní orientálneho kotrmeliaka bez operených nôh, stratil plemennú príslušnosť a hrozil zánik týchto skvelých akrobatov. Výbor KCHL bol zaviazaný uznesením, vypracovať stanovisko, čo aj urobil. A keďže sa hlasovaním stotožnil s väčšinou členov, neostávalo len tieto holuby presadzovať pod iným názvom. Pretože hlavný  držiteľ a  šľachtiteľ plemena i člen výboru bol z Bratislavy, navyše tam kedysi takého holuby boli chované, výbor odporučil názov bratislavský vysokoletún/BAV/. Zároveň vyrozumel všetkých chovateľov týchto holubov. Nasledujúci rok členská schôdza toto riešenie hlasovaním potvrdila. Na donesených holuboch bola konzultovaná „kostra“ štandardu novovznikajúceho plemena. Dohodli sme základné plemenné znaky a stanovili znaky odlišné od  našich plemien vysokoletúnov. Pochopiteľne, keď sa holuby dlhodobo pripodobňovali slovenskému vysokoletúnovi, bolo potrebné obrátiť pozornosť v rámci súboru holubov práve na neštandardné jedince. A pri nich opísať odlišné znaky. Prekvapivo sa ukázalo, že takýchto holubov je u viacerých chovateľov dosť, čo značne urýchlilo želaný výber jedincov do chovu. Navyše k pokroku v šľachtení prispela skutočnosť, že ho chovali disciplinovaní chovatelia a vyberali plemenné jedince podľa dohodnutej „kostry“ štandardu, čo na Slovensku žiaľ nebýva pravidlom.

Na výročnej členskej schôdzi v marci 2011 podal Peter Dobrucký návrh na uznanie bratislavského vysokoletúna, ktorý členská schôdza schválila.  Odvtedy som neúnavne podnikal systémové kroky na splnenie uznesenia. Už na celoslovenskom aktíve holubiarov  v Bratislave 16.4.2011 som odovzdal členom holubiarskej komisie 12 stranný komplexný elaborát, vrátanie žiadosti o uznanie plemena. Časť bola zverejnená práve vo vyše uvedenom Chovateli. Bola to náročná práca, hlavne nekonečné konzultácie s chovateľmi okolo konečnej podoby perokresby. Aj na tvar hlavy sme mali rozličné názory, vlastné želania však išli do úzadia. Usilovali sme sa o dohodu, berúc v úvahu najčastejšie sa vyskytujúci tvar hlavy, a radu  priateľa Ing. Miloša Košťana z Košíc, že športový holub má mať ušľachtilo modelovanú hlavu. Vedeli sme, čo nás čaká, pretože Slovensko, ako jedno z mála štátov má smernice pre uznávanie nových plemien/vypracoval Ing.J.Demeter roku 2006/.  Väčšinu podmienok sme mali splnených. Trocha sme podcenili jedinú, vystaviť a nechať posúdiť plemeno minimálne 3 roky pred uznaním na celoštátnej výstave. Vystavené síce boli, i vo väčšom počte, ale len v propagačných voliérach. A tie sa v katalógu neuvádzajú! Ani neposudzujú! Skutočnosť, že tam boli som nakoniec dokladoval článkami z časopisu Chovateľ, nakoľko každý rok robím hodnotenie letúnov.

Samotný priebeh uznávania prebehol v Košiciach na regionálnej výstave 22-23.10.2011, kde nám pomocnú ruku podal predseda holubiarskej komisie Peter Samuelis, najmä výhodným klietkovým. Podľa smernice sme museli dodať štandard, výpis plemenných párov z plemenných kníh, aktuálny zoznam chovateľov a minimálne 30 holubov rovnakého farebného rázu. V zmysle usmernenia Miroslava Nosála bol každý holub posúdený tromi posudzovateľmi/M.Nosál, B.Bocko, P.Kováčik/, pričom žiadny nesmel mať nižšie hodnotenie ako  90 bodov, ani výluku. Po posúdení som požiadal o krátke zhodnotenie predsedu zboru posudzovateľov M.Nosála.

„Z 30-ti kusov holubov dodaných na uznanie plemena sme udelili 17x výborný a 13x veľmi dobrý. Kolekcia je ucelená vo farbe, postoji , typológii hláv a nasadení zobáka. Najviac chýb je v nežiadúcich naružovelých obočniciach. Niektoré holuby sú menšej postavy alebo majú dlhé ploché temená. Ak ich porovnám s tu vystavenými slovenskými vysokoletúnmi, je vidieť rozdiel hlavne v nasadení zobáka a tvare hláv. Zhodli sme sa aj  na odlišnosti iných znakov a plemeno sme uznali. Na základe vystavených holubov doplňujem štandard: vo vyraďujúcich vadách –iné, ako perlové oči. Vo veľkých chybách –dlhšie ploché temeno. V malých chybách –naružovelá obočnica. Ináč ostáva štandard v znení, ako bol publikovaný v časopise Chovateľ 7-8/2011.“

Miroslav Nosál tak vošiel do dejín slovenského chovateľstva nielen rokmi vo funkcii predsedu zboru posudzovateľov, ale aj rekordným počtom uznaných plemien, o ktoré sa pričinil. Vidím tu istú paralelu s ďalším slovenským velikánom, menovcom Prof. Štefanom Nosáľom, ktorý dlhé roky úspešne vedie tanečný súbor Lúčnica. Uznanie považujeme za víťazstvo rozumu celej holubiarskej komisie. Nielen dokázala, že sú v nej opravdiví holubiari, ale naplnila aj poslanie, proklamované po zvolení- rozvíjať a podporovať chov holubov. Aj keď nás niektorí členovia komisie poriadne „potrápili“ a museli sme prednášať stále nové a nové argumenty, ktoré chceli vidieť potvrdené praxou.

Uznanie plemena je prestížnou záležitosťou Slovenska, lebo možnosti nových plemien sa čoraz viac zužujú. Je zavŕšením dávnej myšlienky MVDr. Pavla Krajčiho,  praktika Alexandra Kuchára, ktorý ich v chove udržal s pôvodnou predstavou ďalšieho farebného rázu  slovenského vysokoletúna a šľachtiteľa Petra Dobruckého. Práve on tieto holuby šľachtil najmenej 15 rokov, neskôr sa pridali ďalší chovatelia. Nestranným radcom, hlavne v sporných znakoch BAV bol Peter Kubík z Bratislavy. Na uznávacie konanie dodalo bratislavské vysokoletúny päť chovateľov. Peter Dobrucký z Bratislavy, Alexander Kuchár z Trebatíc, Jozef Tužinský z Lučenca, Zoltán Bánoczký z Levíc a Jozef Hrabal z Dolného Kubína.

Za šľachtiteľský cieľ exteriéru naďalej považujem pančušky-jemné operenie behákov u červenopásavého rázu. A argument-v našom priestore podobné plemená  budapeštianský vysokoletún ani viedenský vysokoletún  nemajú červenoplavý ráz. Ak aj, je zriedkavý a bez operenia behákov! Naopak, obe plemená existujú s operenými behákmi, ale vo faktore vencový beloš/šimel/. Ak by sme šľachtením dosiahli pančušky pri bratislavskom vysokoletúnovi, získal by červenopásavý ráz na originalite a hádam aj atraktívnosti. Pre pančušky sa používa symbol Sl/Slipper/. Je čiastočne dominantný, pohlavne neviazaný. Existujú vzorce pre pernaté ozdoby, ale moje skúsenosti sú iné. Pri čiastočne dominantnom znaku, teda párení „holonohého“ jedinca s pančuškatým by malo byť všetko potomstvo F1 generácie s náznakom operenia/prejav znaku uprostred/. V skutočnosti sa vyskytujú v F1 generácií jedince bez operených behákov až po  čiastočne operené v rôznom stupni. Je to spôsobené génovou interakciou medzi vlohovými pármi, čo však pre nás nieje dôležité. Keď potomstvo F1 generácie párime navzájom, získame klasický štiepny pomer genotypu 1:2:1, čo vo  fenotype/prejave znaku/ znamená 25% čistokrvne „holonohých“,50% heterozygotov s náznakom operenia v rôznom stupni, 25% čistokrvných v operení behákov. Takže k opereným behákom vedie pomerne jednoduchá cesta. Stačí aby jeden v páre  mal operené beháky a znak sa  prenáša. Upozorňujem, že takto sa dedia jemne operené beháky, pri huňatých,  papučiach a vyššom stupni operenia nôh je to ináč, vzhľadom k recesívnosti.

Proces uznávania opisujem, aby sa zachoval pre budúce generácie. Máme z klubu skúsenosť, že po strate kroniky/vedome/ prakticky nemožno dohľadať, ako to bolo pri uznávaní košického a slovenského vysokoletúna roku 1977. Sú síce pamätníci, ale ich verzie sa nezhodujú. Bratislavský vysokoletún bol uznaný v čase, keď je populárne všetko rušiť, búrať. Dokazuje, že nie vždy treba takto uvažovať. Rozširuje počet domácich plemien i keď si uvedomujem, že počet chovateľov nieje veľký. Záleží len na nás, ako sa s vycibrením plemenných znakov popasujeme. Jeho chov by sa mohol stať prestížnou záležitosťou chovateľov Bratislavy a okolia. Bol by čiastočnou kompenzáciou za kedysi neuznaného  bratislavského krátkozobého letúna. A na záver želanie pre českých priateľov, ktorý sa obdobne snažia zachrániť hrvoliaka CHebskú straku. Aby mali dostatok trpezlivosti, tvorivých síl a rovnako pozitívne zmýšľajúcu holubiarskú komisiu.

Jozef Hrabal, tajomník KCHL.

 

Domov

 

 

Dnes je:

čas na servery:  

meniny oslavuje:

zajtra má meniny:




Hlavná stránka