Klub Chovateľov Letúnov a Tipplerov

Neraz, keď obdivujeme krásu výstavných holubov alebo sa kocháme v nádhernom pohľade na silu, obratnosť a umenie letúnov najrozmanitejších plemien, vnucuje sa nám samovoľne otázka: odkiaľ to všetko pochádza, čo je zdrojom toľkej krásy a nesmiernej rozmanitosti, ktorú svet holubov predstavuje? Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že človek práve vo svojom pomere k holubom našiel správny vzťah k prírode. Dejiny ľudstva, najmä jeho novodobá história, boli a sú svedkami skôr opačných výsledkov. Mnohé druhy zvierat vyhynuli  a  ďalším hrozí podobný osud. Prapríčinou toho všetkého je nesprávny vzťah k prírode, k životnému prostrediu. Človek sa bude musieť čím skôr naučiť rozumne využívať všetko, čo nám príroda dáva, nenarušovať prírodné zákony, ale s rozvahou ich uplatňovať a tak pomáhať sebe i iným živočíchom na zemi. V tomto smere sú dosiahnuté úspechy chovateľov rôznych plemien holubov kladným príkladom toho, čo možno pri zachovaní a zveľaďovaní životného prostredia dosiahnuť. Zvýšenú pozornosť divo žijúcim holubom, ktoré sa dobrovoľne zdržiavali v blízkosti človeka, venovali ľudia prinajmenej odvtedy, čo sa začali na dlhšie usadzovať na jednom mieste. Prvou varietou domácich holubov boli obyčajné poľné holuby, ktoré sú priamymi potomkami holuba divého. Zovňajškom sa veľmi nelíšili od dnešných mestských holubov. Svoje meno, holub poľný, dostali právom. Je to názov vystihujúci spôsob ich života. Potravu si vyhľadávali sami na poliach a vždy sa vracali do holubníkov. Len tým si možno vysvetliť, že v staroveku u Egypťanov, Rimanov, Galov a iných národov okolo Stredozemného mora nebolo zriedkavosťou vidieť obrovské kŕdle ktoré okrem pocitu krásy poskytovali človeku aj osoh. Trus z holubacích veží slúžil na hnojenie pozemkov a na výrobu koží. Pozostatky takýchto chovateľských zariadení sa nachádzajú ešte v Egypte a v južnej Európe. Plemená holubov, tak ako plemená všetkých ostatných domácich zvierat, nevznikli v prírode, ale vyšľachtili ich chovatelia na celom svete. Odborníci zatrieďujú holuby do 12 skupín. Letúny, ktorým je venovaná táto práca, sú najväčšou skupinou, takmer takou veľkou ako všetky ostatné dohromady. Pôvod letúnov možno hľadať v Malej a Strednej Ázii, najmä v Perzii a Indii. V spomínaných krajinách bol výškový šport s holubmi na vysokej úrovni. Letúny sa postupne zdokonaľovali v lietaní, najmä v predvádzaní vzdušných premetov. Týmito vlastnosťami si získali mnohých chovateľov a rýchlo sa rozšírili do všetkých svetadielov. Do Európy sa holuby letúny dostali rozličnými spôsobmi. Dôležitú úlohu pritom mali mierové styky medzi národmi obchodné a námorné cesty, ale aj spoločenské pohromy akými sú napríklad vojny. Nové plemená holubov z ďalekých krajín prinášali najmä námorníci. Prvé takéto chovy sa pochopiteľne vyskytovali v prístavných mestách a odtiaľ’ sa potom šírili do vnútrozemia. Dovezené plemená sa ďalej navzájom krížili, a tak vznikali ďalšie, ktoré dostávali mená podľa krajín a miest, v ktorých vznikli. Do východnej a strednej Európy sa dostali mnohé plemená letúnov počas tureckej okupácie. Tureckí sultáni a iní hodnostári veľmi obľubovali dobre lietajúce holuby, ktoré predvádzali rôzne vzdušné premety. Dostávali ich ako vojnovú korisť alebo ako dar z novozískaných území. Neustále ich v lietaní zdokonalovali a prostredníctvom obchodníkov sa tieto plemená dostávali do ďalších krajín. Pod ich vplyvom bol aj vývoj holubiarstva na Slovensku. Prvé správy o chove holubov pochádzajú zo 16. storočia píše sa v nich, že chovatelia v mnohých našich mestách sa venovali chovu holubov donesených tureckými dobyvateľmi. Prispôsobovali ich svojim požiadavkám a zlepšovali ich letové vlastnosti. Najväčší rozkvet vo výškovom športe nastal koncom 18. a v priebehu celého 19. storočia. Holubiarstvo na Slovensku malo dobré základy a bolo ovplyvnené Rakúsko-uhorskou monarchiou. V tom čase letúny vynikali mimoriadnou krásou a dobrými športovými výkonmi. Chovatelia, prevažne živnostníci, vlastnili veľké kŕdle holubov,